Jeden zblúdili slza
Lit radosť moju tvár, pár zahnul za roh do chodby, kde sme stáli v živom rozhovore. Hodil som náručou dokorán, ignoroval mobilné telefóny nalepenej na ich uši, pozdravil každého z nich, prvý Manžel potom ženu, ktorá nasledovala mierne za him.Oblivious, že som zmeškal bolestný výraz v tvári, ako sme si vymenili objatí. Ako sme oddelení, som sledoval túlavých slza unikať kútikom oka. Pořád chôdze, ako som presunul svoju pozornosť k svojej žene. "Jednoducho zistil, že jeho sestra zomrela," povedala tichým hlasom. "Je mi to ľúto," odpovedal som ohromený do ticha. Pozrel som sa cez cestu vo chvíli, keď človek oprieť čelo proti stene. "Myslím, že budeme ísť," dodala. "Ja úplne chápem," zamumlala som na úplnú stratu slová. "Moc ma to mrzí," já opakovať. Sa presťahovala na pohodlie svojho muža. Má ešte prísť o rodičov alebo súrodencov som sa cítil skôr foolish.Later, otázky rozbehol rýchly-oheň môjho mozgu. Prečo sa otázka smrti, aby nám takéto pauzy? Budeme vyhnúť natoľko, že sme sa nikdy nenaučí zvládnuť, keď stojí pred nami? Bolo by vôbec nejaký rozdiel? My nevieme, ako sa vcítiť do bolesti druhých? Nemáme dostatok starostlivosti, alebo sa staráme ešte dosť chýba nástroja, alebo zručnosti alebo skúsenosti na lepšiu podporu v prípade núdze? Alebo snáď žiadna odpoveď nebude nikdy stačiť v týchto záležitostiach srdca a len čas, ktorý môžete vyplniť zející, zubaté, škaredý neplatné, že škrabance zákutiach soul.I premýšľal o matke, ktorá stráca dieťa choroba, vojak, ktorý opustí svoj život na bojovom poli, nehody, že časť z nás blízke, že divoké zviera len zlosť, že prepukne v násilnej spôsoby s malým zreteľom na obete, kým nie je neskoro. Vždy jeden konštantný-utrpenie, pre každý z nás ale vydržal všetky, malé i veľké, mladé i staré, slabé a silné, s nie viac ako diskriminácia búrlivý vietor alebo horiace tepla, niekedy prichádza v poryvech, niekedy bije o nás bez oddychu, relentless.Then to vybledne. Kúzlo ľudskej odolnosť husia koža pri neohlásené a chodí do práce, blikajúce úsmev, prvý smiech, hlboký ramená pokrčiť, ktorá odhodí albatros smútku, modrá obloha, ktorá skutočne dostane všimol, lízat psom, ktorý vyvoláva okamžitý úsmev, cookie, ktorý oživuje opatrenia, sladkosti, ktorá nemá okamžite zmizne, pamäť, ktorá otvára dvere pre radosť sa dostať späť a sadnúť while.Maybe už nikdy prísť. Možno nič vymyslieť. Možno, že je ťažké hovoriť trvalé lúčenia a ešte ťažšie je prijať. Možno, že tragédia je tak pre opravdové lásky, blaženosť narodený v kontraste úzkosti. Možno, že slzy spláchnuť žiaľ, jeden slaná kvapka za druhou. Možno, že nie sme mal vedieť, jednoducho cítiť. Možno? Nie. príde až zajtra-staviť bottom dollar, že zajtra? To Výhľad z Ridge ... O AutorAutor Ridgely Goldsborough Vás pozýva k odberu Daily stĺp, cítil srdce-zbierka poviedok , Ktoré podnecujú nádej a odvahu. Urobte tak prosím na www.aviewfromtheridge.com.ridge @ aviewfromtheridge.com
Článok Zdroj: Messaggiamo.Com
Related:
» Home Made Power Plant» Singorama
» Criminal Check
» Home Made Energy
Webmaster si html kód
Pridajte tento článok do svojich webových stránok sa!
Webmaster Pošlite svoj článok
Nie nutná registrácia! Vyplňte formulár a Váš článok je v Messaggiamo.Com Adresár!
